Pri uvažovaní nad témou tejto eseje som sa hneď od začiatku zaujímal o environmentálne aspekty cestovania a turizmu. Prvotnou myšlienkou bolo venovať sa typológií tvrdého a mäkkého turizmu, pričom nadviazať na rovnomennú kapitolu v knihe Hany Librovej Pestří a zelení (Librová 1994) a rozvinúť problematiku individuálneho mäkkého turizmu, ako ho máme možnosť v súčasnosti sledovať. Neskôr som sa však pod vplyvom článku Dilbar Alievy Dobrodružstvo v pohľade sociológie každodennosti (Alieva 2005) začal zaujímať o fenomén dobrodružstva a to obzvlášť v spojení so súčasnými outdoorovými aktivitami v prírode a rozhodol som sa tejto téme venovať aj svoju esej. Mohla by padnúť otázka či a nakoľko mnou zvolená téma súvisí s fenoménom cestovania a turizmu zo sociologickej perspektívy. Domnievam sa, že áno, súvisí. V rámci obsahového vymedzenia cestovania a turizmu sa síce budeme pohybovať v tej minoritnej časti, avšak akýkoľvek pobyt alebo pohyb v prírode pokiaľ je spojený s voľným časom, teda nie časom pracovným a viazaným, môžeme považovať za súčasť cestovania a turizmu. Aby som bol konkrétnejší, kľúčovo sa budem sústrediť hlavne na športové aktivity v prírode a teda tzv. aktivity outdoorové, ktorých vymedzeniu sa budem venovať ešte neskôr. Obsahovo budem v tejto eseji postupovať nasledovne. Teoreticky sa opriem o tri základné pramene, ktorých obsah sa pokúsim popísať a interpretovať. Nemôže medzi nimi chýbať priekopnícka esej Dobrodružstvo od Georga Simmela, kapitola knihy O nomádství od Michela Maffesoliho nazvaná Sociologie dobrodružství a ďalej už spomínaný článok Dilbar Alievy Dobrodružstvo v pohľade sociológie každodennosti. Tieto hlavné pramene doplním relevantnými poznámkami z ďalších vedľajších zdrojov a pokúsim sa ich aplikovať na oblasť outdoorových aktivít, pričom dôležitú úlohu bude hrať hodnotenie tohto voľnočasového sektoru z environmentálnej perspektívy.
Pobyt v prírode ako únik z urbanizovanej spoločnosti?
Domnievam sa, že za jeden zo súčasných sprievodných javov postmodernity, môžeme označiť určitú novú podobu alebo formu pobytu a pohybu v prírode, ktorá v posledných dekádach zažíva nesmierny boom a predstavuje vo viacerých rovinách celkom nový fenomén. Tento fenomén sa odlišuje od spôsobu, akým človek trávil čas v prírode (v zmysle hlavne športových aktivít) doteraz v priebehu 20. storočia a začína byť v mnohom pre dnešnú dobu charakteristický. Čoraz konkrétnejšie sa rysuje istý súbor činností, foriem pobytu a pohybu v prírode, o ktorých sa hovorí ako o outdoorových aktivitách. Mám na mysli obecne hlavne také aktivity ako sú hiking, treking, cyklistika či vodáctvo a ďalej ich špecifické formy ako skalolezectvo, horolezectvo, rafting, skialpinizmus, polárne expedície atď. Špecifickým znakom všetkých týchto aktivít je práve ich výrazné prepojenie so športovým sektorom, postupujúca profesionalizácia a komercionalizácia, narastajúci masový charakter a zväčšujúce sa logistické aj priemyselné zabezpečenie, ktoré outdoorové aktivity vyžadujú (v zmysle zvyšujúcich sa nárokov na prepravu, materiálové zabezpečenie, výrobu modernej výstroje, oblečenia a podobne). Túto širokú paletu športových aktivít označíme za individuálne outdoorové aktivity. Ďalej však môžeme rozlíšiť oblasť prepojenú so zážitkovou pedagogikou, kde sa jedná predovšetkým o outdoorové tréningy rôznych typov, obecne zamerané na individuálny rozvoj, ale tiež zvýšenie tímovej spolupráce v rámci skupín. V tomto prípade môžeme hovoriť o kolektívnych outdoorových aktivitách alebo aktivitách zážitkových. [1]
Čo je však dôvodom toho, že natoľko široká skupina príslušníkov západnej civilizácie, tak silno koncentrovanej a viazanej na mestský život sa zrazu zdanlivo, aspoň čo sa týka svojho voľného času, obracia späť ku prírode?[2] Je nesprávny predpoklad, že veľká časť týchto ľudí svojím životným spôsobom prispieva paradoxne práve k prehlbovaniu narastajúcej ekologickej krízy? Aké sú teda príčiny a dôsledky týchto javov? Čo stojí v pozadí? Vyššie položené otázky môžeme považovať za jeden z motívov tejto práce, aj keď tá si nekladie ambíciu na všetky z nich odpovedať, koniec koncov, jej charakter a rozsah by to pravdepodobne ani neumožnili. Napriek tomu by som sa na tejto ploche rád pokúsil niektoré z odpovedí aspoň čiastočne načrtnúť.
Jiří Sádlo a Petr Pokorný vo svojom článku Neolit skončil, zapomeňte! píšu: „Krajina v měřítku pěšáka se stává neprůchodnou. Ze vsi do vsi vede jen silnice oklikou přes třetí ves, najisto se dá mimo silnice chodit jen po turisticky značených cestách. Řeka nemá převozníky ani brody a jediný most je dálniční, tj. chodcům nepřístupný.“ (Sádlo, Pokorný 2004: 403) Znamená to, že práve kvôli tejto nepriechodnosti voľnej krajiny pre pešieho chodca dnes vyhľadávame také formy outdoorových aktivít, ktoré sú niečím výnimočné? Že už nestačí v prírode len byť, ale je nutné zároveň niečo, niekoho, alebo seba samého prekonávať? Mohli by sme povedať, že charakteristikou outdoorovej aktivity, tak ako ju máme na mysli sa stala prítomnosť dobrodružstva? Američan Chris McCandless sa preslávil svojím príbehom, ktorý bol vzorom pre literárny a neskôr i filmový počin s názvom Útek do divočiny. V roku 1990, potom ako úspešne dokončil štúdium na univerzite, bez slova opustil rodinu a začal sám putovať po Spojených štátoch. Jeho konečným cieľom a oslobodením mala byť aljašská divočina, kam sa vydal taktiež sám v roku 1992 a na krátky čas sa mu podarilo v nej svojpomocne prežiť. Neskôr sa mu však vplyvom nešťastných náhod stalo jeho konanie osudným a našli ho v aljašskej divočine mŕtveho. Predtým než McCandless odišiel do divočiny, napísal v dopise jednému z posledných ľudí s ktorými sa na svojej ceste zblížil toto: „Tou nejzákladnější podstatou lidského ducha je touha po dobrodružství. Radost ze života vyplývá ze střetávaní se s novými zážitky a zkušenostmi, a proto neexistuje větší potěšení než mít před sebou nekonečně se měnící horizont a každý den spatřit nové a jiné slunce.“ (Stejskal 2008: 21). Myslím, že McCandless vyjadril podstatu dobrodružstva pre náš účel celkom bravúrne a z vlastných skúsenosti si dovolím tvrdiť, že s jeho citátom by sa dnes s nadšením stotožnila veľká časť vyznávačov outdoorových aktivít.
Nadviažem teda práve týmto citátom spojenie medzi dvomi oblasťami, ktorými sa hodlám zaoberať vo vzájomnom prepojení: outdoorovými aktivitami a fenoménom dobrodružstva. Vzájomný vzťah týchto dvoch fenoménov bude pre nás zaujímavý hlavne z pohľadu ich postavenia voči prírode a vnímaniu prírody ako takej.
Pokiaľ by som sa ešte mal vrátiť k názvu tejto kapitoly, pokúsim sa ho ilustrovať citáciou Hany Librovej, ktorá veľmi výstižne popisuje jeho podstatu: „Patří k detailům ekologického luxusu rostoucí zájem lidí o pobyt v přírodě? Sociologové a psychologové jej vysvětlují jako reakci na umělé podněty prostředí měst, které je přecpáno podněty, ale přesto znamená smyslovou a pocitovou deprivaci. Útěk do přírody je i odpovědí na přemíru povrchních mezilidských kontaktů a přemíru sociálních rolí. V přírodě je můžeme odložit.“ (Librová 2003: 173) Tak ako Librová, aj ja sa domnievam, že postmoderná orientácia na prírodu by mohla predstavovať uník z (pre)urbanizovanej spoločnosti. [3]
V nasledujúcej časti sa teda budem zaoberať rôznymi sociologickými uchopeniami fenoménu dobrodružstva, tak ako som ich spomenul v úvode tejto práce.
Fenomén dobrodružstva – exkurz do vybraných sociologických náhľadov
1) Georg Simmel
Za priekopníka sociologického záujmu o fenomén dobrodružstva môžeme jednoznačne označiť Georga Simmela. Jeho krátka rovnomenne nazvaná esej u nás vyšla okrem českej publikácie v zbierke jeho esejí O podstate kultúry. Simmel svojou typicky esejistickou formou popisuje jeho vnímanie dobrodružstva veľmi prístupným jazykom.: „Ak sa z dvoch zážitkov, ktorých konkrétne obsahy nie sú vôbec rozdielne, jeden pociťuje ako „dobrodružstvo“ a druhý nie, tak je na príčine rozdielnosť vzťahu k celku nášho života. Formou dobrodružstva je vo všeobecnosti to, že sa vyčleňuje zo súvislostí života.“ (Simmel 2003: 118) Simmel teda zdôrazňuje a dobrodružstvo vymedzuje predovšetkým ako niečo výrazne sa odlišujúce a presahujúce bežnú každodennosť našich životov. Je pre neho tiež dôležité časové ohraničenie dobrodružstva, píše, že „v oveľa markantnejšom zmysle, ako to zvyčajne hovoríme o iných formách našich životných obsahov, má dobrodružstvo začiatok i koniec.“ (Simmel 2003: 119) Tieto podmienky outdoorové aktivity spĺňajú. Simmelova záujmová orientácia ohľadom konkrétnych foriem dobrodružstva je však odlišná ako naša, on za hlavnú a najvýraznejšiu formu dobrodružstva považuje dobrodružstvo erotické, ktorým sa aj konkrétne zaoberá. Simmelova esej teda môže byť pre nás prínosným zdrojom čo sa týka teoretického zakotvenia dobrodružstva, vztiahnutie dobrodružstva voči pobytu v prírode však u neho nenachádzame. Podrobnou analýzou Simmelovho príspevku sa zaoberať nebudem, urobila tak už predomnou Dilbar Alieva vo vyššie spomínanom článku, ku ktorému sa ešte nižšie dostanem.
2) Michel Maffesoli
Michel Maffesoli je ďalším z autorov, medzi ktorého sociologické body záujmu patrí dobrodružstvo. Zaoberá sa ním predovšetkým v spojení s nomádstvom alebo putovaním ako napovedá aj názov jeho diela: O nomádství. V kontexte outdoorových aktivít je pre nás zaujímavé jeho chápanie cesty ako takej: „Tento poněkud tragický ,epizodismus‘ umožňuje vyzdvihnout závažnost tématiky ,cesty‘. Od orientální moudrosti a jejího pojmu ,tao‚ přes beat generation až po současné ,motorkáře‘ zdůrazňuje tato tematika fakt, že cesta disponuje zázračnou bohatostí a že skutečnost vposledku spočívá v přijímaní tohoto bohatství, které konec konců – třeba i ve své frivolnosti – tvoří alfu i omegu intenzivní žité zkušenosti.“ (Maffesoli 2002: 155) Práve motív cesty sa totiž u outdoorových aktivít vyskytuje veľmi často. Či už ide v zmysle fyzickom o premiestňovanie sa, ktoré môže byť pri danej aktivite samotným cieľom, teda napr. pri trekingu alebo v zmysle cesty ako procesu zdokonaľovania sa, ktorý môžeme badať pri zážitkovej pedagogike, motív cesty považujem za jeden z kľúčových čo sa našej problematiky týka.
Ďalším inšpiratívnym motívom, ktorý nám Maffesoli ponúka, je motív drogy. Ako píše: „Každý žije ze své specifické drogy: může jít o drogy stricto sensu (halucinogeny, alkohol), nebo o kulturu, náboženství, politiku, práci, sport, hudbu atd. Řekněme spíše, že každý se toulá od jedné drogy ke druhé, občas chaoticky anebo naopak zcela harmonicky.“ (Maffesoli 2002: 170) Prirovnanie outdoorových aktivít, alebo v tomto prípade možno skôr z ich množiny špecificky vyčlenených adrenalínových aktivít k droge, považujem za veľmi výstižné. Nie je to predsa tak, že horolezec túži vystúpiť vždy na vyššiu a vyššiu horu a tejto túžby sa nevie zbaviť? Podobne vyznávač kaňoningu sníva o skoku do vody z vyššej a vyššej výšky, rafter zbiera pomyselné trofeje v podobe toho, s akou vysokou náročnosťou splavil rieku. Samotná posadnutosť určitým výkonom spojeným s pobytom v prírode, ale hlavne snaha o prekonanie svojho výkonu nám významne pripomína drogovú závislosť. [4] Každý dosiahnutý výkon so sebou prináša túžbu po výkone ešte vyššom. Keď sa vyznávačov outdoorových aktivít spýtame, čo pri svojich výkonoch, ako napr. na vrchole hory cítia, ťažko nám konkrétne odpovedajú, čo je tým pocitom. Nemali by sme teda v tomto objekte hľadať práve pomyslenú ďalšiu drogovú dávku v podobe opakovania a prekonania svojho výkonu? Ako uvidíme ďalej, v práci Dilbar Alievy, Maffesoli nie je sám, kto metaforu drogy používa. Na tomto mieste určite nie je nevýznamná ani environmentálna úroveň, pretože ak sa pozrieme na outdoorové aktivity ako na drogu, môže nám to v mnohom vysvetliť správanie ich vyznávačov a tiež ich motiváciu ísť až za hranice environmentálne prijateľnej formy pohybu či pobytu v prírode.
3) Dilbar Alieva
Dilbar Alieva rozpracováva svoj koncept dobrodružstva v článku publikovanom v časopise Biograf (Alieva 2005). Dobrodružstvo vymedzuje predovšetkým ako prvok nekaždodenný v rámci svojho konceptu každodennosti. Vo svojom texte sa venuje prácam Simmela a Maffesoliho, ktorými som sa zaoberal vyššie a ktoré Alieva pomerne rozsiahlo analyzuje a interpretuje, pričom jej prínos k tematike je značný. Alieva hovorí predovšetkým o tzv. banalizácií dobrodružného a naopak súčasnej avanturizácií banálneho. Tým ako sa dobrodružstvo komercializuje a tiež extrémizuje, dochádza podľa nej zároveň k jeho banalizácií. V súčinnosti s tým však dochádza naopak k avanturizácií pôvodne banálneho. Voči súčasným postmoderným formám dobrodružstva Alieva zaujíma pomerne kritické stanovisko, ktoré súvisí hlavne s dobrodružstvom spojeným s outdoorovými aktivitami, ktoré je pre náš pohľad kľúčové.
Zaujímavé je to, že i Alieva vníma dobrodružstvo v súvislosti s motívom drogy, pričom to však činí kritickejšie než Maffesoli: „,Dobrodružstvo pri extrémnom športovaní sa stalo synonymom hľadania zvláštnych fyziologických stavov, pri ktorých dochádza k zvýšeniu a prudkému vylučovaniu ,adrenalínu a dopamínu do oblastí starých štruktúr mozgu.‘ (Himič dle Alieva 2005: odst. 112), čo má za následok prežitie akejsi eufórie ako po požití nikotínu, alkoholu alebo opiátov. Preto dostali extrémne športy prívlastok ,adrenalínové‘. Odborníci však upozorňujú na ich nebezpečenstvo, porovnateľné s pôsobením návykových drog, v dôsledku čoho vzniká aj psychická závislosť. Pričom dávka zažitého rizika sa musí stále zvyšovať, aby sa dostavil patričný efekt.“ (Alieva 2005: odst. 112). Týmto Alieva potvrdzuje rovnaký záver, k akému sme vyššie dospeli pri pohľade na Maffesoliho prácu. Outdoorové, povedzme v tomto prípade špecificky adrenalínové aktivity, predstavujú drogu, ktorú je jej prijímateľ nútený prijímať v stále zvyšujúcom sa množstve. Aké riziká však z toho môžu plynúť? V prvom rade je to riziko fyzického zranenia alebo smrti, ktoré je s výkonom takýchto aktivít nesporne spojené a prirodzene so zvyšovaním sa náročnosti daných aktivít aj riziko stúpa. Pokiaľ je však bodom nášho záujmu vzťah voči prírode, môžeme hneď badať aj riziko iné a tým je poškodzovanie ekosystémov. Celkom zásadné pre náš zámer však je, že v takýchto prípadoch, kedy vykonávanie outdoorových aktivít už nie je koníčkom či potešením, ale uspokojovaním drogovej závislosti, nemôžeme ďalej hovoriť o pobyte v prírode ako o jednom z cieľov, alebo povedzme jednej z motivácií pre outdoorové aktivity. Príroda sa v tomto mieste stáva už len prostým ihriskom pre naše hry. Pokiaľ by sme mohli túto potrebu uspokojiť aj inde, príroda sa vzápätí stáva nepotrebným prostriedkom či prostredím pre naše aktivity, ktoré môžeme nahradiť aj prostredím iným. [5] Nutná otázka teda znie: je príroda jedným zo skutočných cieľov u outdoorových aktivít alebo len prostredím v ktorom môžeme vykonávať určité športové odvetvia? [6] A ako s tým súvisí environmentálny rozmer outdoorových aktivít?
Príroda ako dejisko outdoorových aktivít
Rád by som ďalej pokračoval úvahou súvisiacou s otázkami, ktoré som načrtol v predchádzajúcom texte, hlavne pri pohľade na konceptualizáciu dobrodružstva Dilbar Alievou. Chcel by som sa ale ešte zamerať na jeden z prístupov z československého prostredia a síce prácu Hany Librovej, ktorá sa vo svojej knihe Vlažní a váhaví problematiky outdoorových aktivít tiež okrajovo dotýka: „Nejde však o každou procházku lesem, v módě je především příroda vzdálená a nevšední. Tvůrcové reklam vnucují spotřebiteli všemožné i krkolomné asociace mezi zbožím a obrazy šťastných chvil, které lze zažít v exotických krajinách a situacích, u vodopádů řek, na horském kole, při jízdě pouští, při náročných horských pochodech i v nebezpečí extrémních terénních akcí. … Příroda je pro dnešního člověka příležitostí jak se uvolnit a oddávat se smyslům. V dramatech canyoningu, cavingu, paraglidingu se tělo dostává do neobvyklých náročných situací a zprostředkuje někdy až extatické zážitky.“ (Librová 2003: 173) Vo všetkom uvedenom by som mohol s Librovou súhlasiť, avšak uprednostňujem pozerať sa na danú problematiku trochu inými očami. Rozhodne ju tiež vnímam kriticky, pokiaľ však má byť našim cieľom jej hodnotenie z environmentálneho pohľadu, kľúčové sú podľa mňa dva aspekty. Prvým je priamy podiel daných aktivít na ničení alebo poškodzovaní ekosystémov. Je možné nájsť také aktivity, pri ktorých je negatívny vplyv v tomto smere celkom zjavný ako napríklad zjazdové lyžovanie ale aj také, u ktorých k negatívnemu pôsobeniu vôbec nemusí dochádzať, alebo k nemu dochádza v menšej, možno až zanedbateľnej miere. Postavme teda prvú skupinu bokom a zaoberajme sa ďalej len skupinou druhou. Tu sa sústredíme na druhý spomínaný aspekt nášho posudzovania a to na to, akú rolu pri danej outdoorovej aktivite hrá príroda – teda či je ako taká jedným z cieľov samotných, alebo je len prostriedkom pre danú aktivitu. Domnievam sa totiž, že existujú i také outdoorové aktivity, ktoré by sme mohli hodnotiť pozitívne a teda označiť za environmentálne prijateľné. Mám na mysli takú skupinu, ktorú by sme mohli zaradiť aj pod označenie individuálny mäkký turizmus, v rámci ktorého príroda predstavuje jeden zo samotných cieľov outdoorových aktivít. V tomto bode by sa môj súhlas s Librovou pravdepodobne rozchádzal, minimálne pokiaľ sa odvolám na to, čo píše o individuálnom mäkkom turizme vo svojej publikácii Pestří a zelení: „Pravdou je, že živelností a nekontrolovatelností představuje tento druh turismu ekologicky nebezpečnou variantu.“ (Librová 1994: 74)
Podľa môjho názoru a na základe vlastných osobných pozorovaní vo svojom okolí si totiž dovolím tvrdiť, že existujú environmentálne prijateľné formy outdoorových aktivít, teda aj individuálneho mäkkého turizmu respektíve ich realizátori. V tomto bode by som sa rád oprel o vlastné skúsenosti a pozorovanie, aj keď nemám momentálne k dispozícií sociologickú literatúru, ktorá by moje závery potvrdzovala. Za zástupcov tejto kategórie by sme okrem predpokladanej pomerne rozsiahlej skupiny individuálnych vykonávateľov, mohli zaradiť niektoré neziskové organizácie, ktoré som mal možnosť sám aspoň z časti pozorovať, alebo sa niektorých ich akcií zúčastniť. Okrem už spomínanej českej Prázdninovej školy Lipnice by som medzi slovenskými zástupcami menoval organizácie Štúdio zážitku, Mládežnícku organizáciu Plusko, niektoré skupiny Slovenského Skautingu alebo YMCA na Slovensku. Všetky z nich sa venujú organizovaniu voľnočasových aktivít, určených pre mládež ale aj dospelých, časť z ktorých jasne spĺňa podmienky nášho vymedzenia outdoorových aktivít. Najčastejšie sa môže jednať o prechody hôr na báze trekingu spojené prípadne s ďalšími prvkami. Pri týchto aktivitách organizátori často explicitne dbajú na minimalizovanie vplyvov, ktoré účastníci zanechávajú na prírode, v ktorej sa pohybujú. Pri prechodoch hôr je kladený dôraz na to, aby po sebe nezanechali doslova žiadne stopy, zúčastnení si teda nesú všetko zo sebou a všetko aj odnášajú. Oku environmentálne citlivého pozorovateľa by síce isto neunikli niektoré detaily s negatívnym vplyvom, na ktoré síce napriek tomu zabúdajú, zámer organizátorov je však zjavný. V takýchto prípadoch môžeme hovoriť tiež o pozitívnom efekte v zmysle inšpirácie účastníkov akcií k minimalizácii vplyvov na prostredie pri ich vlastnom správaní. Niektoré z týchto organizácií alebo nimi organizované konkrétne akcie vyslovene deklarujú prírode blízku filozofiu, ako cieľ pobytu v prírode súčasne vnímajú aj pokus o hlbší, nielen fyzický kontakt s ňou. Zaujímavým je rozmer vzťahu voči lokálnym obyvateľom. Napríklad Štúdio zážitku sa pri organizácií prechodu karpatských hôr v Rumunsku sústredilo aj na kontakt s domácim obyvateľstvom, súčasťou náplne pobytu bola aj nezištná pomoc dedinským obyvateľom v podhorských obciach, ktorá bola založená na neformálnej a priamej iniciatíve zúčastnených. Medzi environmentálne priaznivé črty týchto akcií, môžeme tiež pripísať cestovanie vlakom. Takto popísaný súbor aktivít by sme potom jednoznačne mohli zaradiť k mäkkému turizmu (viď napr. typológia u Librovej), pričom sa však domnievam, že jeho environmentálne dopady sú naozaj minimálne, práve naopak, mohli by sme hovoriť o šírení environmentálne priaznivých vzorcoch chovania. [7]
Celá oblasť predstavuje súhrn veľmi inšpiratívnych fenoménov a považoval by som za veľmi vhodné jej venovať empirický kvalitatívny výskum, ktorý by sa mohol zaoberať napr. organizáciami a ich akciami, ktoré som spomenul, ich účastníkmi a podobne. Realizáciu takéhoto výskumu môžeme teda vnímať ako určitú výzvu do budúcnosti. Peknú ilustráciu popísaného rozmeru však môže predstavovať vyjadrenie popredného svetového horolezca Reinholda Messnera, v ktorom kritizuje moderný trend v horolezectve: „Odvtedy sa „nepoddajný Everest“ stal minulosťou. Navždy. Veď turistom ide o komfort a prestíž, nie o neistotu. A myšlienka zaraziť to sa s rastúcim počtom víťazov na vrchole vytráca Vysokohorskí turisti sú konzumenti a znamenajú zisk. Vo vlažnom egoizme premenili arénu samoty na zábavný park, cestu k nirváne zbanalizovali rôznou infraštruktúrou a dosiahnutie vrcholu povýšili na orgazmus – navzdory Mallorymu, Hillarymu, Tenzingovi a Messnerovi.“ (Messner 2008: 65) V jeho výroku mimochodom krásne formuluje stratu autenticity, ako jeden z nosných konceptov sociológie turizmu. Z toho čo Messner píše, ale pre nás predovšetkým vyplýva, že existuje nejaká pôvodná a odlišná forma horolezectva, za ktorej príslušníka sa aj on považuje a o ktorej môžeme predpokladať, že má aj nasledovateľov. Na základe toho môžeme dospieť k hypotéze, že dnešný „outdoorový mainstream“ rozhodne nie je environmentálne prijateľný, čo však neznamená to, že neexistujú aj alternatívy, ktoré sú k prírode priateľskejšie, tak ako som o kúsok vyššie dokumentoval.
Záver
V tejto eseji som sa zo sociologického pohľadu pokúsil zasadiť fenomén dobrodružstva do súvislosti s fenoménom outdoorových aktivít, teda špecifickým druhom pobytu a pohybu v prírode. Venoval som sa tomu, ako dobrodružstvo chápu traja vybraní sociologickí autori a autorka Georg Simmel, Michel Maffesoli a Dilbar Alieva. V ich vybraných textoch som sa zameral na aspekty súvisiace práve s outdoorovými aktivitami. Medzi tie som zaradili tzv. outdoorové športy a ďalej tzv. zážitkové aktivity, pričom prvoradú pozornosť som venoval prvej spomenutej skupine. Významnou tematickou líniou v texte bol okrem iného motív outdoorových aktivít ako drogy.
Pri analýze uvedených fenoménov som spolu s mnohým nezodpovedaným otázkam, ktorých prítomnosť si uvedomujem, dospel k ambivalentným záverom. Na jednej strane sa domnievam, že v súčasnosti možno vyčleniť spomedzi outdoorových aktivít tzv. „outdoorový mainstream“, ktorý zaujíma pomerne negatívne miesto pri hodnotení z environmentálneho pohľadu. V protiklade k nemu však existuje akýsi alternatívny prúd, ktorý by voči naším environmentálne zakotveným kritériám obstál. Za kľúčový aspekt hodnotenia pritom považujem rolu prírody pri danej forme vykonávania outdoorových aktivít a fyzický vplyv, ktoré tieto aktivity zanechávajú na samotnej prírode. Práca teda priniesla výklad kritického pohľadu na dnešnú oblasť outdoorových aktivít, ale aj upozornenie, že existujú aj outdoorové aktivity, o ktorých je možné hovoriť ako o environmentálne prijateľných.
Poznámky
[1] Pre ujasnenie sa pokúsim charakterizovať tzv. zážitkové aktivity ako sme ich vyššie označili. Pod týmto pojmom mám na mysli aktivity vychádzajúce zo zážitkovej pedagogiky, teda ich cieľom je na základe rôznych princípov, ako je spomedzi mnohých iných napríklad metóda experienciálneho učenia, rozvíjať vlastný alebo skupinový potenciál. Cieľom teda môže byť hlbšie spoznanie seba samého či iných ľudí, zdokonaľovanie komunikácie či tímovej spolupráce alebo rozvoj či vzdelávanie v danej konkrétnej oblasti. Zážitkové aktivity môžu byť indoorové i outdoorové, pričom z nášho pohľadu je relevantná samozrejme skupina druhá. Existujú dva prúdy a to prúd nekomerčný hlavne v podobe otvorených kurzov pre verejnosť u nás rozvinutých predovšetkým Prázdninovou školou Lipnice a komerčný prúd v podobe teamspiritových a teambuildingových kurzov pre firemné kolektívy. Pokiaľ by sme zmysel zážitkovej pedagogiky chceli voľne ilustrovať slovami sociológa, za vhodný považujem popis hry od Zygmunta Baumana: „Každá hra je válka, válečné akce ale končí ve chvíli, kdy padlo rozhodnutí, kdo zvítězil a kdo prohrál. Protivníci si podají ruce, obejmou se či dokonce políbí a jsou znovu přáteli. Ke hře patří to, že se jako hra chápe: co se stalo mezi prvním a posledním hvizdem píšťalky rozhodčího, v průběhu této již skončené epizody, je nutno uzavřít. Pěstování pocitů křivdy, snů o pomstě, přetrvávaní nechuti k bývalému soupeři – to vše by znamenalo, že se hra chápe vážněji, než si „jako hra“ zasluhuje… V tu chvíli by přestala být hrou. Ztratila by také jednu ze svých nejatraktivnějších hodnot: že porážka ve hře není definitivní, že není nenapravitelná, že je možné to zkusit ještě jednou. Kolo štěstěny se, jak známo, otáčí: háček je ale v tom, že následující otočka tohoto kola nijak nezávisí na otočce předcházející. Každá následující hra začíná nanovo, od počátku, jakoby minulosti nebylo, jakoby se nic nestalo. Ačkoliv jeden ze soupeřů nese tíhu minulých porážek a druhý vstupuje do hry v lesku minulých vítězství, k novému kolu hry přistupují oba jako rovný s rovným.“ (Bauman 1995: 55)
[2] Prirodzene priestorovo bude moja práca zameraná na oblasť tzv. západnej civilizácie, pričom za oblasti, kde sú outdoorové aktivity najviac rozvinuté považujem hlavne Európu, Severnú Ameriku, Austráliu a Nový Zéland.
[3] Iným odzrkadlením tohto vplyvu môže byť deurbanizácia v podobe odchodu niektorých skupín obyvateľov z miest a ich usádzanie sa v satelitných mestečkách či obciach.
[4] V tomto bode zdôrazňujem, že to práve nie je snaha o prekonanie súperov alebo protivníkov, pretože tí v týchto prípadoch väčšinou vôbec neexistujú, ale snaha o prekonanie výkonov seba samého, prekonanie svojich vlastných schopností.
[5] Príkladom nám môžu byť napríklad umelé lezecké steny, umelo vytvorené kanály s divokou vodou, či obrovské haly s krytými lyžiarskymi zjazdovkami.
[6] Nehovoriac navyše o poškodzovaní ekosystémov, na ktorom sa outdoorové aktivity v masovej podobe rozhodne podieľajú, avšak kvôli zjednodušeniu textu sa týmto aspektom zaoberať nebudem. Jeho negatívnu rolu, však hodnotím ako veľmi významnú.
[7] Samozrejme dôležitým a nezamýšľaným faktorom môže byť postupný nárast masovosti takýchto aktivít, ktorý so sebou nesie zvyšujúcu sa záťaž na danú oblasť až neskôr vyústi k odlivu turistov do inej oblasti, kde sa scenár môže zopakovať. Tento aspekt ponechám v tejto eseji stranou záujmu, napriek tomu, že si uvedomujem jeho význam.
Literatúra
- Alieva, D. 2005. Dobrodružstvo v pohľade sociológie každodennosti. Biograf (36, čl. 3603): 119 odst. [Dostupné online 13. 2. 2013 <http://www.biograf.org/clanky/clanek.php?clanek=v3603>]
- Bauman, Z. 1995. Úvahy o postmoderní době. Praha: Slon.
- Himič, D. 2001. Extrém ako droga. Pravda – Sobota, 27. 1. 2001, s. 7
- Librová, H. 1994. Pestří a zelení (kapitoly o dobrovolné skromnosti). Brno: Veronica, Hnutí Duha.
- Librová, H. 2003. Vlažní a váhaví (kapitoly o ekologickém luxusu). Brno: Nakladatelství Doplněk.
- Maffesoli, M. 2002. O nomádství. Praha: Prostor.
- McCandless, Ch. in Stejskal, J. 2008. Zažít divočinu a zemřít. Ekolist 05/2008: 18-21.
- Messner, R. 2008. Zábavný park, zóna smrti. Magazín GEO 10/2008.
- Sádlo, J., Pokorný, P. 2004. Neolit skončil, zapomeňte. Vesmír, 83: 398-403.
- Simmel, G. 2003. Dobrodružstvo In. O podstate kultúry. Bratislava: Kalligram.
Redakční poznámka k textu: Esej původně vznikla jako závěrečná seminární práce ke kurzu Sociolgie cestování a turismu na Fakultě sociálních studií Masarykovy univerzity.
Zdroj úvodní ilustrační fotografie: pixelperfectdigital.com
